Autorku ilustrácií do knihy Čakanie na sneh Martu Matus som ešte takto pred rokom vôbec nepoznal, napriek tomu, že ona už k tomu príbehu kreslila ilustrácie. Robila ich pre časopis Slniečko, ktorý úryvok z môjho textu publikoval a Martu najal, aby ho ilustrovala. A keď som sa potom v zime rozhodol, že celý príbeh vydám ako knihu, tak som Martu cez Instagram oslovil, či by do toho nešla so mnou.
Naše prvé osobné stretnutie bolo zábavné. Ja extrovert s nábehom na ADHD a Marta introvert, ktorý by niekedy ľuďom namiesto odpovedania radšej niečo nakreslil. Pôsobila trochu ako matematický génius z Čistej duše a ako som sa neskôr dozvedel, môj odhad nemieril až tak nepresne.
Marta: „Chodila som na najkrajšie gymnázium v Bratislave známe ako GAMČA, ktoré je zamerané na matematiku, aj preto sa predpokladalo, že by som po strednej škole pokračovala v týchto štúdiách. Ja som sa ale rozhodla ísť na Vysokú školu výtvarných umení, pretože ma kreslenie bavilo vždy trošku viac ako matematika. Myslím si, že rodičia sú s tým teraz už celkom zmierení.“
Napriek značne odlišným charakterovým črtám sme si s Martou porozumeli, zreje aj preto, že sme obaja stáli na relatívnom začiatku svojej práce vo svete vydavateľskej praxe. Marta práve končila posledný ročník v škole a pár kníh ako študentka nailustrovala a ja som síce už dve knihy predtým napísal, ale prvýkrát som si nejakú aj sám išiel vydať. Napriek tomu sme si myslím porozumeli a naša predstava o tom, ako bude kniha vyzerať, bola od začiatku pomerne jednotná.
Marta: „Čakanie na sneh je dosť poetický text, takže som vedela, že by mali byť ilustrácie také “pokojnejšie”. Postupne sme dospeli k tomu, že farebnú škálu obmedzíme iba na dve farby. Pri ilustrovaní ma bavilo miešanie farieb, keď som zisťovala, že z odtieňov týchto dvoch farieb a ich prekrývaním vznikajú ďalšie.“
K variante robiť to len v dvoch farbách nás pobádal aj grafik Peťo Gála, ktorý nás posmelil aj v myšlienke vytlačiť to priamymi farbami, tzv. pantonkami, ktoré dodávajú tlači žiarivosť a sýtosť. V pôvodnom síce tlmenom ale ešte viacfarebnom koncepte dokonca vznikli nejaké ilustrácie. Máte jedinečnú šancu vidieť, ako vyzerali.
Marta: „Nové pri kreslení knihy bolo pre mňa aj to, že tu bolo potrebné pracovať s reáliami. Keďže sa dej tejto knihy odohráva na panelákovom sídlisku v deväťdesiatych rokoch a ja som z rodinného domu z dediny, pri ilustrovaní som sa napríklad naučila, čo sú skruže, ako vyzerali panelákové okná pred tými plastovými, alebo že tá preliezka na fare u nás v dedine je vlastne prašiak na koberce.“
To, že Marta vyrastala v inom prostredí ako ja, som vnímal ako plus. Vsadil som na to, že niekto s inou generačnou skúsenosťou a z iného prostredia môže skrz ilustrácie dať knihe univerzálnejší rozmer. Niekedy som mal nutkania, aby boli ilustrácie otrocky verné dobovým reáliam, ale potom som pochopil, že to nie je nevyhnutné, a že keď nechám ilustrátorke voľnú ruku, tak to bude lepšie. Samozrejme kľúčové veci ako skruže, staré šróbovacie okná či prašiaky sme spoločne dohľadávali na fotkách a v starých filmoch.
Marta: „Najväčšou výzvou pri ilustrovaní boli pre mňa autá, lebo tie rozlišujem väčšinou podľa farby a v tejto knihe by to pri obmedzenej farebnosti nemalo význam. No a samozrejme obálka, to je vždy najväčšia výzva. Mám pred ňou vždy rešpekt, lebo je najdôležitejšia.“
Kniha má dovedna takmer 50 ilustrácií. Pôvodne sme ich chceli len 40, ale dielo si nakoniec pýtalo viac. Po pár poradách sme si stanovili „dramaturgiu“, čo budeme kresliť a potom sme aj spolu s grafikom určili formáty a rozmiestnenie ilustrácií v layoute. Ja som potom už len z napätím čakal, ako bude výsledok vyzerať, pretože v tom momente už to je plne v rukách ilustrátora a jeho imaginácie.
Marta: „Najradšej kreslím v “normálnom” pracovnom čase bežných ľudí, takže väčšinou začnem o 9:00 a končím niekedy poobede/ podvečer s dvoma prestávkami na kávu a jednou na obed. K tomu mi väčšinou hrá nejaká hudba alebo podcasty. Tiež sa potrebujem v čase tvorenia inšpirovať inými podnetmi. Momentálne je mojou najväčšou inšpiráciou brazílsky ilustrátor Guilherme Karsten, jeho humor v ilustrácii a vizuálny štýl. Ale vo všeobecnosti ma inšpirujú bežné rozhovory s ľuďmi, a potom klasicky hudba, farby, obyčajné veci, pekné veci, absurdné situácie…“
Ako každý tvorivý proces aj ten pri Čakaní na sneh musel mať svoju dramatickú koncovku. Na poslednú chvíľu tesne pred tlačou sme sa rozhodli do knihy pridať ešte jednu „nadprirodzenú“ kapitolu a tá si samozrejme žiadala aj ďalšie ilustrácie. Naše tvorivé nadšenie vyústilo do rozhodnutia, že jedna z tých nových ilustrácií bude dvojstranová. Žiaden malý detail, ale veľké plátno s množstvom postavičiek. Námetom dvojstranovky sa stalo hranie hokeja na sídlisku. Z nášho rozhodnutia sme boli obaja nakoniec veľmi spokojní a dvojstranovú ilustráciu sme sa dokonca rozhodli vydať nielen v knihe, ale aj ako samostatnú grafiku.
Kniha a grafika Čakanie na sneh je už dostupná v našom eshope.
